Ranokresťanské umenie
Kresťanská architektúra sa začala objavovať až v prvých desaťročiach 4. storočia, keď Konštantín povolil zákonné vyznávanie kresťanstva. Skupiny veriacich sa najskôr zhromažďovali v súkromných domoch, o ktorých dáva názornú predstavu napríklad dom objavený v Dúra Europos na Eufrate pri sýrskych hraniciach. Budova pochádzajúca z prvej polovice 3.storočia.obsahovala kultovú miestnosť s kruhovou lavicou. Takéto domy boli tiež v Ríme a v západnom rímskom svete, kde sa im hovorilo titulus – podľa nápisu s vyznačeným majiteľovým menom.
Ranokresťanské umenie na západe
Prenasledovanie bránilo prvým kresťanom verejne vykonávať náboženské obrady a stavať budovy na oslavu Boha, ako to robili pohania. Preto sa kresťanská architektúra začína objavovať až v prvých desaťročiach 4. storočia, keď cisár Konštantín povolil kresťanom vyznávať svoje náboženstvo verejne, Milánsky edikt z roku 313. V stavebnej činnosti sa uplatňoval bazilikálny typ kostola, najmä v Ríme a nový typ memoriálneho chrámu na centrálnom pôdoryse- martýrium.
Nástenné maľby:
Najviac sa ich zachovalo z 3. storočia. V druhej polovici 4. storočia sa vyvinul tzv- krásny sloh, ktorý reprezentujú maľby v katakombách na via latina. Stredajú sa tu kubikulá (vyhlbený obdlžnikový priestor v katakombách, s výklenkami v stene) vyzdobené pohanskými i kresťanskými motívmi, z čoho usudzujeme, že ide o súkromné pohrebisko rodiny.
ARCHITEKTÚRA
Kresťanská architektúra sa začala objavovať až v prvých desaťročiach 4. storočia, keď Konštantín povolil zákonné vyznávanie kresťanstva. Skupiny veriacich sa najskôr zhromažďovali v súkromných domoch, o ktorých dáva názornú predstavu napríklad dom objavený v Dúra Europos na Eufrate pri sýrskych hraniciach. Budova pochádzajúca z prvej polovice 3.storočia.obsahovala kultovú miestnosť s kruhovou lavicou. Takéto domy boli tiež v Ríme a v západnom rímskom svete, kde sa im hovorilo titulus – podľa nápisu s vyznačeným majiteľovým menom.
Prvé formy kresťanského umenia sa vyvinuli v katakombách, podzemných pohrebiskách s množstvom chodieb, ktorých steny boli pokryté maľbami a v ktorých boli uložené sarkofágy so skulpturálnou výzdobou. V Ríme postavili najstaršie katakomby židia.
V 4. storočí boli katakomby nahradené bazilikami a martyriami. Odvtedy sa stali veľmi navštevovanými pútnickými miestami, ale slúžili len ako pohrebiská.
Až do uzmierenia medzi Cirkvou a Rímskou ríšou neexistovali v architektúre vyslovene kresťanské útvary s vlastným tvaroslovím, úplne prispôsobené liturgickým potrebám. Pred Konštantínom sa kresťanská kultová stavba nazývala titulus alebo tiež locus ecclesiasticus a od 3. storočia domus Dei. Loca ecclesiastica bola majetkom obcí a obvykle bola umiestnená v súkromných budovách , ktoré pôvodní majitelia venovali obci. Tituli, väčšinou skutočné rímske domy,boli často objavené pod základmi neskorších kostolov: S. Clemente, S. Martino, S. Grisogono.
Stav utajovania a zamlčovania, v ktorom bola Cirkev nútená zotrvávať v 3. storočí, sa zrazu zmenil vďaka vplyvu Milánskeho ediktu (313) a vďaka podpore zo strany cisára i členov jeho rodiny, hlavne Konštantínovej matky sv. Heleny.
Práve Konštantín a po jeho vzore i jeho nástupcovia a tiež biskupi novej cirkvi podporovali kult a začali budovať veľké stavby. Konštantínova rodina stavala hlavne v Ríme kostoly bazilikového typu a tiež nový druh memoriálneho chrámu s centrálnym pôdorysom, nazývaný martyrium a pripomínajúci rotundu postavenú na Golgote v Jeruzaleme pri Kristovom hrobe. Tento druh stavby sa veľmi rozšíril po kresťanskom svete okolo Stredozemného mora a udržal sa až do stredoveku. Kresťanská architektúra sa v prvej polovici 4. storočia značne rozvinula z popudu cisárskej rodiny a to často na miestach, ktoré boli od seba dosť vzdialené: v Ríme, Jeruzaleme, Betleheme, Konštantínopole, v Trevíre, Aquileji.
